Snívaj , ale s otvorenými očami

21. května 2012 v 14:21 | Paťa |  Poviedky
Snívať, ale s otvorenými očami!


Som nežná a tvrdá,

úprimná klamárka.

Som človek s citmi

a niekedy bezcitná mrcha,

som bytosť s túžbami,

snami a cítim prázdno,

keď sa mi splnia.

Anonym.


Všade okolo mňa je hluk. Viem že by som sa z toho mala radovať, sú to moji fanúšikovia ,ale dávno už necítim pri pohľade na nich nič. " Kiara no ták o hodinu bežíš priprav sa!" ako vždy môjmu osobnému trénerovi na mne až príliš záleží. Neviem ale či to som ja ,alebo peniaze ktoré zarábam a ktoré vidí pri pohľade na mňa. Chcem urobiť niečo čo by naozaj pomohlo mne, pomohlo ľuďom na tejto planéte. To , že behám nezastaví globálne otepľovanie ani nič podobné. Môžem pomáhať nadáciám ale stále sú to malé kvapky v porovnaní s celým morom. Musím odísť musím získať všetko čo som za posledné roky stratila. Rodinu, priateľov, známych, lásku, radosť ktoré postupne média a sláva zobrali z môjho života. Áno teraz sa asi pýtate či som sa narodila slávna. Nie, bola som obyčajné priemerné dievča ktoré milovalo šport a mnoho ďalších vecí. Nie preto , že som musela niečo robiť. Chcela som ,mohla som bol to môj životný cieľ a najväčšia chyba v mojom živote , teraz to už viem.



Začalo sa to pred piatimi rokmi v maličkom meste menom Brewood. Presne si pamätám deň kedy som to celé odštartovala. Behala som ako každé ráno okolo Union Canal. Bolo to jediné miesto kde som sa mohla plne sústrediť prečistiť si myšlienky uvoľniť sa. Vyzeralo to tam nádherne modrá voda rieky vyzerala skoro zelená pretože sa od nej odrážal lesný porast. Úzka cestička vysypaná štrkom sa tiahne do kopca akoby som šla po chrbte hada. " Ahoj Liam" pozdravila som svojho priateľa a dala mu bozk. Stretávali sme sa vždy skoro na konci cesty. " Dnes je tvoj veľký deň" zanôtil ako keby som si to aj sama neuvedomovala. " Ešte viac ma znervózňuj" štuchla som doňho. On sa potkol a skoro sa zosunul do rieky. " Och prepáč Liam si v pohode?" rýchlo som pribehla k nemu. Lenže on ma stiahol k sebe a vášnivo pobozkal. " Niečo pre teba mám" povedal keď sme sa postavili. " Áno?" až mi v očiach poskakovali plamienky radosti hoci hlas som mala neistý. " Vieš nie je to nič veľké len taká maličkosť pre šťastie" povedal a hrabal vo vrecku. Bola to brošňa. Srdce zo striebra a vo vnútri štvorlístok. Na spodnej strane vygravírované K+L 4ever. " Och Liam to je nádherné" ani som to nestihla dopovedať a on mi ju už pripínal na tričko. " Sľubujem , že čo budem žiť si tu brošňu nedám dole. Budem ju stále nosiť rovnako , ako teba vo svojom srdci" vtedy sme už boli pri mojom dome. " Uvidíme sa tam. Budem ti držať palce" pobozkal ma a odišiel. Doma som sa prezliekla a išla na štadión kde som mala bežať. On nebežal pretože sa tam nedostal. Bol však náhradník a ja som verila , že sa tam na budúci rok stretneme obaja. " Ahoj mami vidíme sa po závode. Prídeš sa pozrieť?" " Nie a načo aj bez toho viem kto je tam najlepší. Musím ti to ešte opakovať?" mama sa zasmiala a ja som ju práve za toto podpichovanie milovala. Otca som nemala od desiatich rokov. Zomrel na rakovinu niečoho v tele. Vedela som meno choroby ale bolo dlhé a nepotrebné aj tak mi ho nevráti. Takže načo si pamätať až príliš bolestné spomienky? " Miachael aspoň ty sa prídeš pozrieť?" opýtala som sa môjho mladšieho brata. " To už tak nepotrebujem sa za teba hanbiť" odbil ma ale ja som k nemu tiež nebola milšia takže ma to ani nemrzelo. My máme veľmi čudný vzťah, nevydržíme spolu ale ani od seba viac ako päť minút. On vie, že ho mám rada a aj on ma má rád ale nehovoríme si to. Na štadióne bolo veľa skvelých športovcov ,ako som ich uvidela premkol ma neuveriteľný strach. Potom som si však spomenula na jednu vec ktorá ma sprevádza doteraz: Aj keď prehráš boj stále si neprehral vojnu. Bežala som skoro v poslednom rade , neprekážalo mi to. Akonáhle rozhodca odštartoval závod bežala som akoby ma naháňal zúrivý tiger. Než som sa nazdala preletela som cieľ ani víchor. Ostatní prišli o dosť neskôr odo mňa. Urobili so mnou rozhovor do miestnej televízie. O pár dní neskôr som dostala veľa ponúk cestovať po svete a bežať na závodoch a rôznych olympiádach. Mama mi vybrala tých najlepších sponzorov akých mohla a ja som cestovala. Mrzelo ma iba jedno, nevidela som mojich blízkych viac ako dva dni v mesiaci. S Liamom sme si veľa skypovali ale stále to nebolo ono. Chcela som byť v jeho náručí aby ma bozkával , objímal. Takto sme fungovali asi dva roky. Potom som si chcela spraviť dlhšiu prestávku. " Ahoj Liam" povedala som mu v ten večer keď som prišla do Brewoodu. Na nič nečakal a objal ma. " Musíme sa porozprávať" povedal akonáhle ma pustil a ja som sa mohla nadýchnuť. " Pôjdeme do parku?" " Áno to je perfektné miesto." Dlho sme sa prechádzali bez slova. " Vieš Kiara rozmýšľal som" povedal nakoniec. " A na čo si prišiel?" spýtala som sa žartovne. " Mali by sme si dať pauzu. Takto to ďalej nejde. Ty stále cestuješ a skoro vôbec sa nevidíme. A ak sa ti podarí prísť tak je to na dva dni alebo aj menej. Nikdy tu nie si keď ťa potrebujem. Chcem niekoho kto bude stáť pri mne" do očí sa mi začali rinúť slzy. " Čo tým chceš povedať?" hlas mi preskakoval tak som sa snažila zadržiavať slzy. " Je koniec?" " Nie Kiara myslím, že by nám obom padla vhod menšia prestávka." " Nie, ty hovoríš , že je koniec iba krajšie" rozbehla som sa a skoro som nevidela na cestu tak usedavo som plakala. K domu som pribehla v rekordnom čase. " Mami , Michael už som doma!" zakričala som a rukávom som si utierala posledné slzy. Som silný človek a niečo ma len tak nerozplače. " Kto je to dievča ktoré nám vtrhlo do domu?" spýtala sa mama. Moja vlastná matka ma nespoznáva? " Michael čo to má znamenať?" panicky som sa ho spýtala. " Už dávno som ti chcel povedať , že je chorá ale nemala si čas takže sa to dozvedáš takto. Má alzhaimerovu chorobu. Pomaly zabúda. Poď mami ideme si ľahnúť všetko je v poriadku." Odviedol ju do jej izby a prišiel dole. My sme si išli sadnúť do obývačky a začal hovoriť. " Vieš Kiara ona ,ja ,my ťa tu potrebujeme. Ani si nevieš predstaviť aké ťažké je to starať sa o ňu. Áno posielaš nám peniaze ale to nestačí. Mohla by si tu zostať a prestať behať?" On odo mňa chce aby som sa vzdala sna pre ktorý som sa rozišla so svojím priateľom? Nie mama by to určite pochopila. " Ja nemôžem s tým seknúť úplne kto by zarábal peniaze?" " Neviem Kiri ale..." v tom mi zazvonil mobil. " Prepáč ale musím to zodvihnúť." " Áno?" " Musíš sa vrátiť zajtra bežíš na majstrovstvách írska" bol to môj manažér. " Ok. Pošli po mňa lietadlo" bola moja prvá naučená reakcia. " Ahoj." " No Michael ja už budem musieť ísť. Zajtra mám majstrovstvá." " Ty si nepočula čo som ti práve povedal? Ak tu nezostaneš už sa nevracaj. Naša matka na teba už aj tak zabudla" au toto bolelo. " A tie svoje peniaze si strč vieš kam nenávidím ťa vypadni už sa nevracaj!" vrieskal ako zmyslov zbavený. " Dobre ako myslíš ale peniaze budem posielať aj naďalej nie pre teba ale pre mamu. S tebou som skončila!" tresla som dverami a vybrala som sa na letisko .

Takto som žila ešte veľmi dlho a čím dlhšie som si opakovala tento deň tým viac ma začalo hrýzť svedomie. Nemôžem spomínať teraz som v ešte väčšej depke ako som bola. Takto to už ďalej nejde. Kiara postav sa - hovorila som si v duchu. Áno a teraz odíď z tejto prekliatej diery- pokračovala som. Zavolaj si taxík. Nastúp doň. " Na letisko" zavelila som vodičovi . Teraz si kúp lístok do Brewoodu. Ešte šťastie , že tam máme letisko. Nasadni na lietadlo- dobre. Spamätaj sa. " Dobrý deň slečna dáte si niečo?" pýta sa ma letuška asi už po desiaty raz. " Nie ďakujem. " Let prebieha kľudne. Som tu a teraz musím ísť za Liamom a potom za Michaelom a mamou. " Ahoj Liam" stojím pred jeho domom a pozerám sa na najzmetenejší pohľad tej najkrajšej bytosti na svete. " Ahoj Kiara a čo tytu? Nemáš práve niekde bežať?" " Áno mám ale sekla som s tým." " Vážne a kedy?" " Teraz. Neprejdeme sa?" " Uhm dobre len si zoberiem bundu." " Ja počkám aj keby som tu mala byť celú noc" poprvý raz za veľa týždňov som sa usmiala. " Kam pôjdeme?" " Do parku. Prvý a posledný krát. Tam sa vždy všetko začne a skončí." " Jasné." " Prvýkrát sme sa stretli v tomto parku a ty si mi povedal , že sa ti páčim" pousmiala som sa. " No a keď som tu prišla naposledy povedal si práve v tomto parku, aby sme si dali prestávku. Chcela by som sa ti ospravedlniť. Aspoň pre začiatok. Viem urobila som veľa chýb a úprimne ich ľutujem. Preto sa ťa pýtam dáš mi ešte šancu? Sľubujem, že tu budem vždy keď ma budeš potrebovať" pri pohľade do jeho očí sa topím stále vždy a všade a to sa nezmení nikdy. Aj keď už nebudeme spolu ja tu zostanem pri ňom aspoň ako kamarátka. " Kiara ani nevieš ako dlho som čakal, že sa mi ozveš. Nikdy som ťa neprestal milovať. Druhá šanca isteže. Dám ti ich koľko len budeš potrebovať." A presne v momente keď sa naše pery stretli som vedela , že sme vždy boli spolu aj keď na míle vzdialený. " Idem za mamou" rýchlo som bežala ku nášmu domu. " Michael je tu mama?" " Je ale nepamätá si ťa. A ja ťa tu nechcem." " Neboj ja sa jej pripomeniem existujú fotky. A je to aj môj dom nemáš právo vyhodiť ma." " Na koľko si tu prišla? Deň , dva , tri to sa ani nemusíš snažiť!" " Nastálo a je mi to všetko ľúto , prepáč." " Odpustiť ti môžem ale vedz , že ja nezabudnem." " Dúfam, že po čase mi uveríš, myslím to vážne." " To sa ešte uvidí." " Ďakujem." "Ahoj mami to som ja tvoja dcéra Kiara......"

Niekedy si ľudia myslia, že práve sny si majú plniť. Neuvedomujú si však čo sú ich naozajstné sny. Môj nikdy nebol byť vrcholnou športovkyňou. Nie, môj bol byť obyčajný šťastný človek. Pri tejto skúsenosti som sa toho veľa naučila. Človek má byť skromný , myslieť viac na druhých ako na seba. Jediné dôležité však je že sa nikdy netreba vzdávať. Až vtedy ste prehrali ak prestanete bojovať. Jeden okamih jedno prianie jedno želanie to sú tie malé najdôležitejšie rozhodnutia. Odvtedy ako som sa vrátila späť a prehodnotila svoj doterajší život som šťastná. Mnohí by povedali najšťastnejšia bytosť na svete. A majú pravdu až teraz som našla svoj naozajstný zmysel života...

Your admin Paťa

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Werr Werr | Web | 21. května 2012 v 15:30 | Reagovat

Velmi povedené :)

2 Paťa Paťa | 21. května 2012 v 20:30 | Reagovat

nemyslim ale dakujem :D

3 Michell Michell | Web | 22. května 2012 v 20:49 | Reagovat

Ja už som to čítala a stále trvám na tom, že je to pekné. :)

4 Natali Natali | Web | 22. května 2012 v 21:21 | Reagovat

Jestli jsem před tím napsala, že je to bomba, tak nevím, co mám napsat teď. Je to fakt moc pěkné, má to hlavu a patu, je to o něčem a má to určité poselství. Jenom v tom posledním bodě si dovoluji nesouhlasit - sny by se měly plnit, jelikož kdyby se neplnily, tak jsou k ničemu, ale to je jen věc názorů. Takže skvělí, já fakt nemám, co napsat :-D

5 Paťa Paťa | 23. května 2012 v 14:47 | Reagovat

[4]:Ja som to nemyslela tak , že by sme si nemali plniť svoje sny ale pouvažovať nad tým čo sú tie naše skutočné sny. Napríklad v tomto článku do dievča chcelo byť športovkyňou a neskôr to ľutovalo pretože to nebol jej pravý sen ona chcela mať iba normálny život. Každý si má sny plniť len si najskôr premyslieť aké sny sú tie najdôležitejšie a ktoré budú trvať a my budeme stále len a len šťastnejší. Inak ďakujem :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama