Květen 2012

Pravá tvár

26. května 2012 v 19:54 | Michell |  Keď máme kreatívnu chvíľu

Mnoho krát sklamaná,
mnoho krát podvedená,
nechcela si ubližovať viac,
zmenila sa na tvora neschopného milovať.

Udržuje si odstup od ľudí,
nechce s nimi viac byť,
vie, že hocikto z nich
môže jej ublížiť.

Odsudzujú ju
aj keď nevedia o nej nič.
Takí ľudia
sami si na seba pletú bič.

Mnohí sa jej pýtajú
aká je jej pravá tvár.
Vravia, že je falošná
ale nevedia, že je to dar.

Teraz je už šťastná,
môže kým chce byť,
už len čaká
kým bude pripravená masku odhodiť.

(Chcela som to dať do stredu ale blog ma nemá rád a v kuse mi jeden odstavec prehadzoval takže nič.)
With love Michell

Snívaj , ale s otvorenými očami

21. května 2012 v 14:21 | Paťa |  Poviedky
Snívať, ale s otvorenými očami!


Som nežná a tvrdá,

úprimná klamárka.

Som človek s citmi

a niekedy bezcitná mrcha,

som bytosť s túžbami,

snami a cítim prázdno,

keď sa mi splnia.

Anonym.


Všade okolo mňa je hluk. Viem že by som sa z toho mala radovať, sú to moji fanúšikovia ,ale dávno už necítim pri pohľade na nich nič. " Kiara no ták o hodinu bežíš priprav sa!" ako vždy môjmu osobnému trénerovi na mne až príliš záleží. Neviem ale či to som ja ,alebo peniaze ktoré zarábam a ktoré vidí pri pohľade na mňa. Chcem urobiť niečo čo by naozaj pomohlo mne, pomohlo ľuďom na tejto planéte. To , že behám nezastaví globálne otepľovanie ani nič podobné. Môžem pomáhať nadáciám ale stále sú to malé kvapky v porovnaní s celým morom. Musím odísť musím získať všetko čo som za posledné roky stratila. Rodinu, priateľov, známych, lásku, radosť ktoré postupne média a sláva zobrali z môjho života. Áno teraz sa asi pýtate či som sa narodila slávna. Nie, bola som obyčajné priemerné dievča ktoré milovalo šport a mnoho ďalších vecí. Nie preto , že som musela niečo robiť. Chcela som ,mohla som bol to môj životný cieľ a najväčšia chyba v mojom živote , teraz to už viem.



Začalo sa to pred piatimi rokmi v maličkom meste menom Brewood. Presne si pamätám deň kedy som to celé odštartovala. Behala som ako každé ráno okolo Union Canal. Bolo to jediné miesto kde som sa mohla plne sústrediť prečistiť si myšlienky uvoľniť sa. Vyzeralo to tam nádherne modrá voda rieky vyzerala skoro zelená pretože sa od nej odrážal lesný porast. Úzka cestička vysypaná štrkom sa tiahne do kopca akoby som šla po chrbte hada. " Ahoj Liam" pozdravila som svojho priateľa a dala mu bozk. Stretávali sme sa vždy skoro na konci cesty. " Dnes je tvoj veľký deň" zanôtil ako keby som si to aj sama neuvedomovala. " Ešte viac ma znervózňuj" štuchla som doňho. On sa potkol a skoro sa zosunul do rieky. " Och prepáč Liam si v pohode?" rýchlo som pribehla k nemu. Lenže on ma stiahol k sebe a vášnivo pobozkal. " Niečo pre teba mám" povedal keď sme sa postavili. " Áno?" až mi v očiach poskakovali plamienky radosti hoci hlas som mala neistý. " Vieš nie je to nič veľké len taká maličkosť pre šťastie" povedal a hrabal vo vrecku. Bola to brošňa. Srdce zo striebra a vo vnútri štvorlístok. Na spodnej strane vygravírované K+L 4ever. " Och Liam to je nádherné" ani som to nestihla dopovedať a on mi ju už pripínal na tričko. " Sľubujem , že čo budem žiť si tu brošňu nedám dole. Budem ju stále nosiť rovnako , ako teba vo svojom srdci" vtedy sme už boli pri mojom dome. " Uvidíme sa tam. Budem ti držať palce" pobozkal ma a odišiel. Doma som sa prezliekla a išla na štadión kde som mala bežať. On nebežal pretože sa tam nedostal. Bol však náhradník a ja som verila , že sa tam na budúci rok stretneme obaja. " Ahoj mami vidíme sa po závode. Prídeš sa pozrieť?" " Nie a načo aj bez toho viem kto je tam najlepší. Musím ti to ešte opakovať?" mama sa zasmiala a ja som ju práve za toto podpichovanie milovala. Otca som nemala od desiatich rokov. Zomrel na rakovinu niečoho v tele. Vedela som meno choroby ale bolo dlhé a nepotrebné aj tak mi ho nevráti. Takže načo si pamätať až príliš bolestné spomienky? " Miachael aspoň ty sa prídeš pozrieť?" opýtala som sa môjho mladšieho brata. " To už tak nepotrebujem sa za teba hanbiť" odbil ma ale ja som k nemu tiež nebola milšia takže ma to ani nemrzelo. My máme veľmi čudný vzťah, nevydržíme spolu ale ani od seba viac ako päť minút. On vie, že ho mám rada a aj on ma má rád ale nehovoríme si to. Na štadióne bolo veľa skvelých športovcov ,ako som ich uvidela premkol ma neuveriteľný strach. Potom som si však spomenula na jednu vec ktorá ma sprevádza doteraz: Aj keď prehráš boj stále si neprehral vojnu. Bežala som skoro v poslednom rade , neprekážalo mi to. Akonáhle rozhodca odštartoval závod bežala som akoby ma naháňal zúrivý tiger. Než som sa nazdala preletela som cieľ ani víchor. Ostatní prišli o dosť neskôr odo mňa. Urobili so mnou rozhovor do miestnej televízie. O pár dní neskôr som dostala veľa ponúk cestovať po svete a bežať na závodoch a rôznych olympiádach. Mama mi vybrala tých najlepších sponzorov akých mohla a ja som cestovala. Mrzelo ma iba jedno, nevidela som mojich blízkych viac ako dva dni v mesiaci. S Liamom sme si veľa skypovali ale stále to nebolo ono. Chcela som byť v jeho náručí aby ma bozkával , objímal. Takto sme fungovali asi dva roky. Potom som si chcela spraviť dlhšiu prestávku. " Ahoj Liam" povedala som mu v ten večer keď som prišla do Brewoodu. Na nič nečakal a objal ma. " Musíme sa porozprávať" povedal akonáhle ma pustil a ja som sa mohla nadýchnuť. " Pôjdeme do parku?" " Áno to je perfektné miesto." Dlho sme sa prechádzali bez slova. " Vieš Kiara rozmýšľal som" povedal nakoniec. " A na čo si prišiel?" spýtala som sa žartovne. " Mali by sme si dať pauzu. Takto to ďalej nejde. Ty stále cestuješ a skoro vôbec sa nevidíme. A ak sa ti podarí prísť tak je to na dva dni alebo aj menej. Nikdy tu nie si keď ťa potrebujem. Chcem niekoho kto bude stáť pri mne" do očí sa mi začali rinúť slzy. " Čo tým chceš povedať?" hlas mi preskakoval tak som sa snažila zadržiavať slzy. " Je koniec?" " Nie Kiara myslím, že by nám obom padla vhod menšia prestávka." " Nie, ty hovoríš , že je koniec iba krajšie" rozbehla som sa a skoro som nevidela na cestu tak usedavo som plakala. K domu som pribehla v rekordnom čase. " Mami , Michael už som doma!" zakričala som a rukávom som si utierala posledné slzy. Som silný človek a niečo ma len tak nerozplače. " Kto je to dievča ktoré nám vtrhlo do domu?" spýtala sa mama. Moja vlastná matka ma nespoznáva? " Michael čo to má znamenať?" panicky som sa ho spýtala. " Už dávno som ti chcel povedať , že je chorá ale nemala si čas takže sa to dozvedáš takto. Má alzhaimerovu chorobu. Pomaly zabúda. Poď mami ideme si ľahnúť všetko je v poriadku." Odviedol ju do jej izby a prišiel dole. My sme si išli sadnúť do obývačky a začal hovoriť. " Vieš Kiara ona ,ja ,my ťa tu potrebujeme. Ani si nevieš predstaviť aké ťažké je to starať sa o ňu. Áno posielaš nám peniaze ale to nestačí. Mohla by si tu zostať a prestať behať?" On odo mňa chce aby som sa vzdala sna pre ktorý som sa rozišla so svojím priateľom? Nie mama by to určite pochopila. " Ja nemôžem s tým seknúť úplne kto by zarábal peniaze?" " Neviem Kiri ale..." v tom mi zazvonil mobil. " Prepáč ale musím to zodvihnúť." " Áno?" " Musíš sa vrátiť zajtra bežíš na majstrovstvách írska" bol to môj manažér. " Ok. Pošli po mňa lietadlo" bola moja prvá naučená reakcia. " Ahoj." " No Michael ja už budem musieť ísť. Zajtra mám majstrovstvá." " Ty si nepočula čo som ti práve povedal? Ak tu nezostaneš už sa nevracaj. Naša matka na teba už aj tak zabudla" au toto bolelo. " A tie svoje peniaze si strč vieš kam nenávidím ťa vypadni už sa nevracaj!" vrieskal ako zmyslov zbavený. " Dobre ako myslíš ale peniaze budem posielať aj naďalej nie pre teba ale pre mamu. S tebou som skončila!" tresla som dverami a vybrala som sa na letisko .

Takto som žila ešte veľmi dlho a čím dlhšie som si opakovala tento deň tým viac ma začalo hrýzť svedomie. Nemôžem spomínať teraz som v ešte väčšej depke ako som bola. Takto to už ďalej nejde. Kiara postav sa - hovorila som si v duchu. Áno a teraz odíď z tejto prekliatej diery- pokračovala som. Zavolaj si taxík. Nastúp doň. " Na letisko" zavelila som vodičovi . Teraz si kúp lístok do Brewoodu. Ešte šťastie , že tam máme letisko. Nasadni na lietadlo- dobre. Spamätaj sa. " Dobrý deň slečna dáte si niečo?" pýta sa ma letuška asi už po desiaty raz. " Nie ďakujem. " Let prebieha kľudne. Som tu a teraz musím ísť za Liamom a potom za Michaelom a mamou. " Ahoj Liam" stojím pred jeho domom a pozerám sa na najzmetenejší pohľad tej najkrajšej bytosti na svete. " Ahoj Kiara a čo tytu? Nemáš práve niekde bežať?" " Áno mám ale sekla som s tým." " Vážne a kedy?" " Teraz. Neprejdeme sa?" " Uhm dobre len si zoberiem bundu." " Ja počkám aj keby som tu mala byť celú noc" poprvý raz za veľa týždňov som sa usmiala. " Kam pôjdeme?" " Do parku. Prvý a posledný krát. Tam sa vždy všetko začne a skončí." " Jasné." " Prvýkrát sme sa stretli v tomto parku a ty si mi povedal , že sa ti páčim" pousmiala som sa. " No a keď som tu prišla naposledy povedal si práve v tomto parku, aby sme si dali prestávku. Chcela by som sa ti ospravedlniť. Aspoň pre začiatok. Viem urobila som veľa chýb a úprimne ich ľutujem. Preto sa ťa pýtam dáš mi ešte šancu? Sľubujem, že tu budem vždy keď ma budeš potrebovať" pri pohľade do jeho očí sa topím stále vždy a všade a to sa nezmení nikdy. Aj keď už nebudeme spolu ja tu zostanem pri ňom aspoň ako kamarátka. " Kiara ani nevieš ako dlho som čakal, že sa mi ozveš. Nikdy som ťa neprestal milovať. Druhá šanca isteže. Dám ti ich koľko len budeš potrebovať." A presne v momente keď sa naše pery stretli som vedela , že sme vždy boli spolu aj keď na míle vzdialený. " Idem za mamou" rýchlo som bežala ku nášmu domu. " Michael je tu mama?" " Je ale nepamätá si ťa. A ja ťa tu nechcem." " Neboj ja sa jej pripomeniem existujú fotky. A je to aj môj dom nemáš právo vyhodiť ma." " Na koľko si tu prišla? Deň , dva , tri to sa ani nemusíš snažiť!" " Nastálo a je mi to všetko ľúto , prepáč." " Odpustiť ti môžem ale vedz , že ja nezabudnem." " Dúfam, že po čase mi uveríš, myslím to vážne." " To sa ešte uvidí." " Ďakujem." "Ahoj mami to som ja tvoja dcéra Kiara......"

Niekedy si ľudia myslia, že práve sny si majú plniť. Neuvedomujú si však čo sú ich naozajstné sny. Môj nikdy nebol byť vrcholnou športovkyňou. Nie, môj bol byť obyčajný šťastný človek. Pri tejto skúsenosti som sa toho veľa naučila. Človek má byť skromný , myslieť viac na druhých ako na seba. Jediné dôležité však je že sa nikdy netreba vzdávať. Až vtedy ste prehrali ak prestanete bojovať. Jeden okamih jedno prianie jedno želanie to sú tie malé najdôležitejšie rozhodnutia. Odvtedy ako som sa vrátila späť a prehodnotila svoj doterajší život som šťastná. Mnohí by povedali najšťastnejšia bytosť na svete. A majú pravdu až teraz som našla svoj naozajstný zmysel života...

Your admin Paťa


Futuristic photo

19. května 2012 v 23:00 | Miša a Paťa |  Občas píšeme aj spolu
Ahojte objavili sme stránku, ktorá vám "vyveští" ako budete vyzerať o 20 rokov. Doslova vás prenesie do budúcnosti. Samozrejme by sme to neboli my, keby sme to nevyskúšali. A čo sa z nás vykľulo? Na to sa už pozrite sami.

Paťa ↓


Miša↓


My chceme ostať mladé a čo vy? Však zhodnoťte sami www.in20years.com

Adminky Paťa a Miša


Vyhrali sme

17. května 2012 v 14:24 | Paťa |  Čo sa inam nevošlo
Ahojte dnes sme postúpili do semifinále v ľadovom hokeji. JA sama nie som veĺký fanúšik hokeja a ani dnes tomu nebolo inak. Neverila som , že by slováci dokázali poraziť Kanadu. Evidentne som sa mýlila a určite si pozriem ďalší zápas nech hráme s kýmkoľvek. Slovensko držím vám palce !!! Gratulujem.

Admin Paťa

Bolo, nebolo...

16. května 2012 v 18:55 | Michell |  Poviedky
Hi my darlings!
Dnes mám čudnú náladu, ako som už písala aj Bety, takže tu máte niečo, čo píšem už asi mesiac. Neviem, či sa vám to bude páčiť, ale samozrejme dúfam, že áno. :D Začiatok sa mi veľmi napáči ale potom už je to v poriadku. Zabudla som poznamenať, že je to písané formou denných zápiskov(pre nechápavých denník).
Enjoy it!
Vaša Michell...



24.2-NEDEĽA

9.50



Ahoj, volám sa Hedviga (Hrozné meno, za ktoré by sa hádam každý hanbil.).

Mám 14 rokov hoci sama sa cítim najmenej na 18-ku.

Rodičia sa rozviedli, keď som mala 8 a hneď potom sme sa odsťahovali do Talianska. Slovensko mi chýba. Hlavne moja rodina a kamaráti, ktorých som odvtedy nevidela.

Učiteľ taliančiny mi povedal, že som psychycky nevyrovnaná a preto by som si mala písať denník. Vraj to pomáha. Pochybujem o tom ale prečo nie. Voľného času mám až až, keďže tu nemám priateľov. Všetky tie talianské decká mi prídu strašne zvedavé. Všetko musia vedieť, všetko chcú riešiť. Človek nemôže mať ani trochu súkromia. Som človek, ktorý si svoje pocity necháva radšej pre seba a nepotrebujem veľa pozornosti. Možno preto je môj súkromný život taký na nič....

Končím. Znovu ma chytá depka.







13.58



Arr. Nedá sa to vydržať. Práve som sa pustila do čítania maminho časopisu "Diva e donna".

Všade samé články o líčení, móde, sexe, diétach. To naozaj na nič iné tie ženy nemyslia? Takto ľuďom vymývať mozgy. Kde sú články o znásilňovaní, predávaní mladých afrických dievčat, o hladomore, ktorý tam vládne? Alebo som naozaj jediná, ktorú zaujímajú životy iných ľudí? Ach. Vo chvíľach ako je táto sa obvikle hodím ku knihám. A keďže tých chvíľ je veľa, moje známky sú dá sa povedať vynikajúce. Za posledných 6 rokov som nemala inú známku ako jednotku. Niekto by bol šťastný, no pre mňa už je to samozrejmosť. Rozmýšľam, že si kúpim hovoriaceho papagája, lebo ma chytá ponorková choroba. Neviem ako som mohla vydržať 6 rokov rozprávať sa len zo sebou. Samozrejme ak nerátam tie duchaplné rozhovori s mojou matkou, ktorá ma vždy odbije tým svojim: "Dobre, zlatko. Ešte niečo?"

Poviem ti to hudbou ♫

11. května 2012 v 22:39 | Michell |  Čo sa inam nevošlo
Katy Perry-Part of me

Táto pesnička je podľa mňa úplná pecka. Musím sa však priznať, že sa mi zapáčila asi až na 5 počutie. Najskôr sa mi nepáčila ale potom keď som si ju púšťala znova a znova...proste láska na piate počutie. :D
Užite si piatkovú noc ženy (poprípade muži). Ja sa idem vyspať.

Enjoy it. Michell

Same Mistake

10. května 2012 v 17:25 | Paťa |  Úvahy
Zvyčajne toho veľa táram . Vlastne celý život o niečom točím. V poslednom čase som však prešla k tým hĺbavejším častiam svojho myslenia. Uvažujem nad rôznymi vecami. Rada dedukujem podľa správania a vytváram si nesprávne názory na svet. Moje názory . Vlastne o tom som tu chcela aj napísať. Keď si to kamarátka prečítala spýtala sa ma či mám nejakú tajnú lásku. Odpoveď je nie, nemám. Proste ma to iba tak napadlo. A teraz na chvíľu moje nezmyselné drísty. Ak by to nedávalo zmysel píšte do komentov. Okamžite ten článok dám preč.
Mladosť je plná rozmachov a chýb. Niektoré sú malé ako napríklad nepodeliť sa s cukríkmi , iné zas naopak. Jednou z najväčších chýb priemerných ľudí ako som ja , je premárnená láska. Veľa ľudí čaká na tú svoju vysnívanú, pravú lásku a odstrkuje priateľov a možno aj niečo viac od seba. Ale uniká im fakt , že pravá láska vlastne neexistuje. Je to iba náš výmysel alebo výhovorka ako sa nebaviť s ľuďmi - izolovať sa. Ide len o to nájsť človeka o ktorom uveríme svoju pravdu. Nečakajme teda na tú pravú lásku milujme všetkých od začiatku do konca. Niektorých viac iných menej alebo inak. Takto nám nič neunikne. Verme tomu čomu chceme veriť. Sme predsa mladí teraz je čas robiť chyby. Malé veľké - na tom nezáleží. Možno sa nesprávne zaľúbiť. Každopádne neboli by sme to my ľudia aby sme sa na tom neskôr nezasmiali. V starobe o pár rokov ale predsa. Nech nám ale nič neunikne. Za mladosť!

Dont make the same mistake twice
or you won't have time for the rest
of them !



Admin Paťa


Tip na sobotňajší večer

5. května 2012 v 10:41 | Michell |  Filmy
Ahojte!
Dnes mám pre vás jeden fakt super film, na ktorý ma upozornila Paťa.
Jeho CZ názov je Láska nebeská a EN Love Actually.
Určite stojí za pozretie, pretože sa pri ňom zasmejete, trochu si poplačete a ešte ktomu zistíte, že láska je skutočne všade okolo nás.

Dej:
Celý príbej sa odohráva väčšinou v Anglicku a Londýne, v priebehu 5 týždňov pred Vianocami. Počas týchto piatich týždňov sa dozvieme niečo z života hlavných protagonistov. Tieto príbehy na seba nijako nenaväzujú a nemajú spolu okrem vzájomných vzťahov nič spoločné. Na konci sa ukazuje, že láska skutočne existuje. (Viac vám nepoviem, lebo by ste prišli o to najlepšie.)

Moje pocity po filme:
Cítim sa šťastná, uvoľnená. Je to príjemný film na večer, po ktorom sa dobre zaspáva s pokojom na duši...:)

Hodnotenie:
10/10 bodov.


Volám sa Becky Fitzgeraldová

1. května 2012 v 12:57 | Michell |  Poviedky
Ahojte,
mám tu pre vás niečo, čo sa vám bude určite páčiť. Napísala to Paťa (druhá adminka) ale nechcela to tu pridať, tak som sa rozhodla, že tu dám prvý diel a uvidíme ako sa vám to bude páčiť. Trošku som jej poopravovala chybyčki ale inak je všetko ok. Musím povedať, že ja som bola nadšená. A to nie je všetko, so svojou kamarátkou píše aj poviedku o one direction, takže sa máte na čo tešiť. A teraz si to užite. Becky prichádza. :)
Viac v CČ (celom článku)