Ako to celé dopadlo

16. července 2013 v 12:42 | Michell
Zdravím blogový svet! :)

Tak som tu zase,aby som som vám opísala ako skončila naša deviatacka rozlúčka a posledné dni v škole.
Takže najskôr k tomu, čo sa u nás dialo...Všetci boli na seba milí a snažili sme sa nehádať. Už dávno sme sa neučili a tak sme sa len rozprávali a každý rozmýšľal ako to s nami bude. V piatok nám dali riaditeľské voľno a tak sme išli 9/14 na opekačku. Viete čakala som všeličo, ale moji (teraz už ex) spolužiaci ma milo prekvapili. Viedli sme siahodlhé debaty (áno sme pubertiaci) o sexe a o všetkom možnom a bolo nám spolu super. Vtedy keď som sedela a pozerala sa do mojej obhorenej špekačky, ktorú mi upiekol spolužiak som si hovorila, že mi budú takto ešte viac chýbať..že by bolo možno lepšie keby sme sa hádali a menej by to bolelo. Ale teraz viem, že to tak proste malo byť. ´Posledné dni v škole sme využili hlavne na prípravu programu na rozlúčkový večierok, ktorý sme vymýšľali asi tak 2 dni pred tým. :D Všetko bolo v strese a improvizované, ale nakoniec to dopadlo najlepšie ako mohlo. Tablo sme dorobili tiež len tak tak, ale všetko sa stihlo. Aby som vám priblížila ako to tam asi vyzeralo...Boli sme na veľkej chodbe, kde boli rozložené stoličky a priestor pre všetkú techniku a nás samozrejme. Keď prišli všetci rodičia a učitelia, spustila sa hudba a my sme pomaly po dvojiciach (jeden z A a druhý z B triedy) vychádzali po schodoch až na chodbu a rozkladali sa do takého nepravidelného V (miestami až U-čka :D) ako posledný prišli moderátori. Nasledovalo uvítanie a prezentácia fotiek. Najskôr z detstva a potom už spoločné. Pri spoločný vždy vyšiel niekto, kto povedal, čo významné sa v tom roku stalo. Potom nasledovali ľudové pesničky. Dvaja spolužiaci hrali na harmonikách a jeden na trúbke a my ostatný sme si posadali na zem (karimatky) a spievali 2 pesničky. Potom nasledovala hra na gitare+ spev jeden spolužiačky, ktorej sme v refréne pomáhali. Za ňou išla básnička o živote a hneď potom tanec jednej talentovanej slečny (:D). No a potom prišla moja chvíľa. Sadla som si za klavír resp. za keybord a spolužiačka spievala. Obe sme absolvovali ZUŠ, takže nebol žiadny problém. Bola to pieseň "People help the people" od Birdy. Nič na tom, že kamoška zabudla text na začiatku a tak spievala stále na na na..:D Nikto si to nevšimol. No a po našom výkone zase nasledovali ľudové pesničky tento krát 3. Ako ďalšia vec programu bolo video z triedy, ktoré bolo ...:D :D proste, čo sme robili v triede počas prestávok. No a na koniec (toto bola čistá improvizácia, lebo sme to neskúšali) hovorili triedne učiteľky príhovory + riaditeľov samozrejme (mala som dosť, aby som sa nerozplakala) potom nám hovorili častušky-krátke básničky, ktoré vystihovali žiaka- a rozdávali pamätné listy. Spustila sa pieseň Záverečná, ktorú sme mali spievať všetci (väčšina nevedela slová, ale to je jedno) a pomaly odchádzali, brali tortu do triedy a tablo do vestibulu. Rodičia aj žiaci sa rozdelili na áčko a béčko a odišli do triedy. Robili sme kávu, rodičia sa usadili. Ja som povedala improvizovaný príhovor pre našu triednu a dala jej kvet a bonbonieru. Rozkrájala sa torta, ktorá bola vážne krásna (bola na motív nášho tabla-puzzle- a tak v každej puzzli bolo meno a v strede bola naša spoločná fotka na jedlom papiery. Rozdali sme ju rodičom a aj my sme si dali :P :D. Asi po pol hodnike rodičia odišli my sme sa zbalili a išli do telocvične odkiaľ nás po chvíli vyhodili tak sme boli na chodbe a začala páárty. Akože nikdy som nevidela mojich spolužiakov takto sa baviť. Všetci (skoro :D) tancovali a bolo mega úžasne. Nasledoval čas pre slaďáky a tak sme sa nejako spárovali (mňa zavolal jeden béčkar :3 :3 najkrajší chlapec z celej deviatky) a potom zase poriadne vypaľovačky. Končili sme o pol 9, lebo riaditeľ musel niekde ísť a nemal kto zamknúť školu. Zbalili sme si jedlo, čo sme nedojedli a valili domov všetci so spokojnými úsmevami na tvárach. Takže najkrajšia rozlúčka akú sme mohli mať, naozaj. :)
No a potom prišiel deň, ktorého sme sa všetci tak trocha obávali-náš posledný. Ráno, keď sme sa posledný krát zoradili za školou do úplne posledného radu nebolo mi všetko jedno. Pri príhovore riaditeľa som sa ako tak držala a potom išiel príhovor deviatakov. Všetci sme sa tam zoradili pred naších menších spolužiakov a mne bolo fakt smutno, že už musím odísť. Slzy som mala na krajíčku a snažila sa neplakať. Znova nám pustili Záverečnú, ktorú nikto nespieval, ale bolo to jedno, lebo sme si všetci snažili tú chvíľu zachovať v hlavách. Neskôr sme sa všetci roztrúsili po triedach a lúčili sa s učiteľkami a riaditeľom. To už som nevydržala a plakala a bolo mi to jedno. Najviac ma prekvapilo, keď plakala učiteľka, čo nás ani raz neučila. Bolo to milé. :) Keď sme sa rozlúčili, išli sme do triedy po vysvedčenie, dali si čokoládu, cukríky a debiliny. Učiteľka nás zase rozplakala svojimi rečami. Posledný krát sme sa odfotili, z čoho bola nakoniec celkom sranda, lebo učiteľka fotiť na mobile nevedela a tak sme tam stáli asi 10 minút :D. Išli sme do zborovne, poďakovali zase všetkým učiteľom a zazvonili na zvončeku, ktorý sme všetci tak nenávideli a zároveň milovali, odišli pred školu, kde sa s nami rozlúčila posledný krát triedna a popriala veľa šťastia. Pár spolužiakov sme sa pozbierali a išli do krčmi, kde už boli aj béčkari. Objednali si pizzu a bochníky a rozprávali sa. Potom spolužiak (jeho dedo krčmu vlastní) priniesol repráky a tak sme tancovali znova.A bolo nám jedno, že nás všetci vidia, lebo to bolo vonku, že máme šaty a obleky.. O 2 sme išli domov a o 5 sme sa zase stretli teraz už v menšom množstve a do 8 tancovali v zadnej miestnosti.
Za seba môžem povedať, že mi bolo úžasne a nič by som nemenila. Ľúbim vás drobčekovia moji :* :* Veľa šťastia.


Michaela
 

Deviaty ročník

16. června 2013 v 18:18 | Michell |  Zo života dievčaťa
Áno celých 8 rokov som neverila (vlastne tomu neverím stále), že sa dožijem deviateho ročníka a je to tu. Pomaly ale isto ho končím. To, čo som budovala 9 rokov zmizne a zase budem stáť sama medzi stovkami cudzích ľudí.
A aký je deviaty ročník?
Vlastne je presne taký istý ako tie pred tým. Akurát sme sa oveľa viac učili matiku a slovinu, kvôli monitoru (ktorý som mimochodom napísala na 95% z matiky a 84% zo slovenčiny), a potom sme sa zase pripravovali na prímačky na stredné školy ( v mojom prípade talentové skúšky). Celý rok som si ani nejako neuvedomovala, že o pár mesiacov/dní to všetko skončí. So spolužiačkou sme od nového roka odpočítavali, koľko ešte a 75 či 50 dní nám prišlo hrozne veľa. Teraz je to už len 12 dní a ja neviem, čo mám povedať/písať. Všetci mi budú hrozne chýbať. Za celých 9 rokov sme neboli ten najúžasnejší kolektív a aj keď som na niektorých stále nadávala, boli/sú ako moja druhá rodina. Chcem len povedať všetkým, ktorí ešte nie sú v deviatke, aby si to užívali, a nehádali sa kvôli debilinám, pretože tieto posledné dni mi veľa dali. Zistila som, že by sme mohli byť dobrá partia, keby sme sa snažili. Je mi to teraz hrozne ľúto, že ich budem musieť opustiť a okrem toho je to zvlásny pocit. Vždy, keď sa skončil školský rok, nebolo mi smutno, pretože som vedela, že sa do školy zase na ďalší rok vrátim a budem tam znova s tými istými ľuďmi no tento rok je to niečo úplne iné. Moji spolužiaci to majú trošku lepšie ako ja. Samozrejme vybrala som si sama. Hovorím o tom, že väčšina bude stále v tom istom meste, niektorí budú aj spolužiaci a ja idem na internát do Turčianskych Teplíc. Som zvedavá ako to všetko dopadne, ako dopadne rozlúčka, posledný deň v škole (či sa so mnou Dávid-♥-rozlúči), ako dopadne leto a ako to bude na internáte. Hľadala som na internete niečo o živote na stredoškolskom intráku, ale pravdupovediac, nič moc tam nenájdete, a preto som sa rozhodla, že vám budem robiť niečo ako týždenné/denné (podľa toho, koľko budem mať času) internátne články.

Neviem, ako to celé s našou triedou dopadne. Či sa budeme stretávať, alebo sa uvidíme až o 5 rokov na stretávke "povinnej".

With ♥ Michaela.

Postrach všetkých blogov a webov je tu opäť!

16. června 2013 v 17:58 | Michell |  Čo sa inam nevošlo
Hey!
Tak po asi ročnej prestávke som tu zase. Tento krát už len ja sama. Nejako ma to zase chytilo a tiež mám z nejakého nepochopiteľného dôvodu hroznú chuť podeliť sa so svetom internetu o tom ako žijem, čo plánujem a podobne. Takže v najlibližšej dobe určite čakajte milióny článkov. :D

Zatiaľ bye! :)
 


Becky Fitzgeraldová - koniec

25. července 2012 v 11:24 | Paťa |  Čo sa inam nevošlo
Neviem ako začať. Poviedka s ktorou sa trápim už.... no už veľmi dlho je nekonečná. Nemá perspektývu a preto smo sa rozhodla prestať ju písať. Nebaví ma to písať a preto nebudem pokračovať.
P.S. Miška ja viem , že som ti ju sľúbila na narodeniny ale aj tak by som to nestihla prepáč.










Admin Paťa

Becky Fitzgeraldová IV. časť

30. června 2012 v 22:56 | Paťa |  Poviedky
Ahojete tu je moja poviedka ďalší diel a prajem príjemné čítanie aj keď je to hnusné. Ako vždy sa ospravedlňujem za pravopisné chyby a všetky ostatné môžete napísať do komentov.

Ou tak nepríjemne ma bolí hlava ako keby som niečo pila. Vyšla som z kúpeľne a v byte rozvoniavali palacinky. " Dobré ráno ty spachtoš" pozdravil ma. Nedokázala som ho odzdraviť taký som mala zachrípnutý a zničený hlas. Vošla som do kúpeľne , vyzerala som strašne a úprimne, bolo mi to jedno. Moje dlhé blond vlnité vlasy boli polepené a strapaté. Pod veľkými hnedými očami ešte väčšie kruhy a roztečená špirála. Červené ústa som mala úplne popraskané. Nebol na mňa pekný pohľad. Zamkla som sa a horúca sprcha ma zobudila. Rýchlo prebehnem do izby. V taške mám nejaké oblečenie. Skončila som pri kvetovaných šórtkach bielom tričku a sivej mikine. Na hodinkách ja trištvrte na osem a že ja som spachtoš! NO do riti veď dnes je posledný deň v škole. " Jakub Pre Boha rýchlo sa obleč! Dnes je posledný deň v škole!" povedala som a už som si zbierala veci, vypínala sporák. Znova som bola v zhone. " Ja som zabudol!" ale aj on sa začal obliekať. " To je jedno makaj!" Vyšli sme pred byt a ja som zamkla. Rýchlo sme sa rozutekali každý svojím smerom. Do školy som prišla úplne zadýchaná o osem desať. Mám šťastie triedna mešká. Dáša moja spolusediaca si vydýchla aj keď ma neskôr bude určite vypočúvať. Ako som si sadala prišla aj triedna. " Becky gratulujem odvádzaš skvelú právu" povedala ako mi podávala vysvedčenie a nejakú odmenu ako dobre žiačke či čo. Nikdy som to nechápala , neučila som sa pre ňu ale pre seba. Pre to aby som to niekde dotiahla pre nič iné.
" Becky meškal ti autobos či čo ? Prečo si prišla neskoro?" spýtala sa Dáša. " Nie autobus mi nemeškal. Zaspala som," nechcelo sa mi jej vysvetľovať prečo už nebývam na Rakovej a , že už tam nebývam. Musím ešte zájsť za učiteľkou zistiť kde budeme mať šatňu a podobné hovadiny. Potom idem na posedenie s ľuďmi zo školskej rady. " Dobrý deň neviete náhodou niečo o tom ako to bude na budúci rok ?" " Nie. Ale budem to vedieť na konci leta. Zavolám ti a všetko poviem." " Dobre tak pekné leto." "Aj tebe Becky," a odišla som.
Pred školou ma už čakali moji najlepší kamaráti. Niektorí tupci by skôr použili oslovenie "šprti" ale to sú tupci ako som už hovorila. Iba závidia , že my sme niečo dokázali a oni nie. " Ahojte," pozdravila som ich. Je nás šesť so mnou sedem. Štyria chalani a dve baby. Rišo , Maťo , Erik , Adam , Miša a ja. " No konečne si tu už sme si mysleli , že ani neprídeš," povedal Adam večný frfloš. " A kam to vlastne ideme?" spýtala sa Miša. " Do shake-baru. Je to tam dobre a majú tam otvorené do polnoci," navrhol Ršo a my sme súhlasili. Naša debata sa nejako zvrhla a my sme si tam začali rozprávať veselé historky. " Á ja viem jednu" kričala Miša. " Išli sme s kamarátkou na korčuliach. Okolo prechádzal chalan ktorý sa jej páčil. Ona sa ho strašne hambí tak som ho pozdravila ja. Prezývame ho ružový citrus pretože má na hlave stále ružovú flexu. Čiže ružový citrus pred nami začal machrovať a skoro sa zviezol do Kysuce. Ona sa mu rozhodla pomôcť a skoro tam skončila tiež. Keď sa dotrepali hore začala som sa smiať jak šibnutá. A keď ho niekedy stretnem záchvat smiechu sa opakuje." U nás pri stole sme sa všetci smiali ako takí debili a ostatní ľudia sa na nás aj tak pozerali. Ako na debilov. Zrazu mi začal zvoniť mobil. "Girl I see it in your eyes you're disappointed Cause I'm the foolish one that you anointed with your heart" One direction Gotty be you. Pozriem sa kto volá a je to Jakub. " Áno ?" " Ahoj Becky nechcela si ísť náhodou nakupovať veci pre baby a seba?" " Áno chcela no a?" "Vieš koľko je hodín," " Nie prečo?" " Je pól šiestej všetky obchody budú zatvorené." " Och nie , prepáč viem, že som mala ísť. Okamžite idem domov." Zrušila som. " Počúvajte decka ja už idem. Stretneme sa zas na opekačke. Inak mohla by som priviesť kamaráta?" opýtala som sa. "Kamaráta hej," ironicky sa opýtala Miša. " Hej" odpovedala som chladne. " Jasné , že môžeš je to moja chata. Doveď si koho len chceš. Idem ťa odprevadiť" vstal a prešiel ku mne Erik. Keď sme boli dostatočne ďaleko od všetkých sa ma spýtal: " Nešla by si zajtra niekam von? Myslím do kina alebo tak. Ako na rande?" opýtal sa . " No iste rada. Tak sa uvidíme zajtra pa" usmiala som sa. " Ahoj." Rozdelili sme sa pri rázcestí ja som šla iným smerom ako on.

Becky Fitzgeraldová III. časť

25. června 2012 v 10:01 | Paťa |  Poviedky
No tak neviem kto to číta ale tu je aj tretia časť. Dúfam , že sa bude páčiť.

Ťahal ma za ruku k dverám. " Dobrý deň" slušne som pozdravila. " Čaute. Mami , oci mám skvelú správu, mám druhého podnájomníka." Ukázal na mňa. " Ahoj Becky radi ťa tu vidíme. Jakub máš veľké šťastie dnes odlietame a už máme podnájomníka. Zavoláme mu nech sa nesťahuje. Ešte, že sme nepodpísali zmluvu. No však je tu jedna vec, ako si vlastne prišiel na to, že tu Becky chce s tebou bývať ?" Vedela som to. Nebude to až také jednoduché ako hovoril. " Nemá kde bývať" povedal triumfálne. Vyrozprával im príhodu s požiarom ale čo najviac stručne, ponáhľali sa. " No výborne máš druhého človeka ktorý tu bude s tebou žiť a dohliadať na teba" prevrátil očami. " Becky spoliehame sa na teba. Dúfam, že tu nič nevyvediete a nebudeme musieť posielať žiadne kaucie na políciu. Kedy si prinesieš veci ? Nechám ti tu moje kľúče ja ich aj tak nebudem potrebovať." " A čo keby sme po tie veci zašli hneď ?" samozrejme rýchlo trepol Jakub. " Môžete my už aj tak ideme takže ahojte a držte sa tu. Inak o peniaze sa nestaraj byt bude vždy riadne zaplatený." Ja som vedela, že to hovorila mne. " Ďakujem a dovidenia" povedala som úprimne , v byte sme zostali samy. Jakub ma objal a spýtal sa : " Ideme po tie tvoje veci?" " No jasne ale ja sa tam zdržím asi trochu dlhšie pretože to budem musieť všetkým vysvetliť. Kľudne zostaň tu," sama som však nevedela čo chcem pretože teraz ho tu presviedčam nech zostane a chytím ho za ruku? Trochu choré nie? " Teraz si prišla a už zase ťa mám nechať odísť, čo ak už neprídeš. V žiadnom prípade idem s tebou!" a usmial sa tak ako to vie len on. K môjmu bytu je to od neho dosť ďaleko. Vyšli sme na ulicu ale bola mi zima. Začala som sa triasť. Von som vyšla len tak naľahko. " Nemohli by sme sa vrátiť ? Ja mi zima." " Nie." Vyzliekol si svoju mikinu a podal mi ju." Sme pred barakom bude lepšie ak ostaneme tu a ja nezmrznem, po veci si zájdem zajtra." " To by bolo fajn ale tvoja mama sa už určite o teba bude báť." " Existuje predsa mobil," uškrnula som sa. " A čo si zajtra oblečieš do školy, Nemôžeš tam ísť takto." Mal pravdu. " Ak ti nebude zima?..." skočil mi do reči. " Nebude," objal ma okolo pliec. " Ty ma zohreješ." " By si toho veľa chcel nie?" " Ani nie, myslím, že toto je v norme." Zvyšok cesty sme prešli v tichosti.
" Ahojte!" vrátila som mu jeho mikinu. " No konečne kde sa toľko túlaš, strašne som sa o teba bála. Ahoj Jakub !" tvárila sa dosť naštvane. Pozriem sa na mobil a desať neprijatých hovorov. " Ups. Ale nebolo to márne mám kde bývať." " Ako to?" Zhrnula som jej to , čo sa stalo...
" Kde má Becky veci?" opýtal sa Jakub mojej mamy. " No , vieš ako som ti hovorila o tom požiari. Tak veľa vecí mi neostalo. Pokojne sa mi to zmestí do cestovnej tašky. Žiaden kufor počkaj chvíľu zbalím si to. A kto vlastne pôjde zajtra kúpiť Vaness a Karin veci , ideš ty mami ?" Ona sa len nejak divne pozrela na Jakuba a odpovedala: " Nie nepôjdem práve som sa dozvedela, že zajtra idem do práce. Nechám ti tu peniaze. Dúfam však , že Jakub pôjde s tebou." Zasa ten pohľad ja nechápem čo sa to tu deje. " Mami kde je tá taška ? Inak ako to bude s Vanes a Karin? Do škôlky nepôjdu, ty ideš do práce a my do školy?" Podala mi tašku. My s Jakubom sme išli do izby pobaliť mi veci. " Neviem mohli by sme ich nechať u mojej kamarátky ak bude môcť. A vieš čo hneď jej idem zavolať." " Všimol si si aké pohľady to mama na teba hádže?" opýtala som sa pošepky Kuba. " Hej všimol ale neviem si to vysvetliť." " No veď ani ja a to je ešte divnejšie. Ja si zvyčajne viem vysvetliť všetko." Neviem aký som musela nahodiť ksicht ale on sa strašne rozosmial. " Postráži ich , Max potom zájde po ne ty budeš ešte v škole dlho však?" " Áno budem musieť vybaviť pár vecí ale poobede sa uvidíme." " Nie, ty po škole pôjdeš nakúpiť tie veci. Zajtra ich má na starosti Max. Môže si užiť detskú spoločnosť. Myslím, že tebe rok stačil. Ty si len pekne užívaj veď máš sedemnásť," povedala tak , rázne že som jej nemohla oponovať. " A nechcela si ísť náhodou zajtra na Rakovu?" " Hej chcela ale keďže idem do práce zájdem tam potom." " Vaní, Karča" zavolala som ich. Ony hneď pribehli: " Áno Becky?" opýtala sa ma staršia. " Ja budem bývať u tohto chlapca vy budete tu ale sľubujem , že cez deň zostanem stále tu. Platí?" zosmutneli ale povedali ? " Platí" usmiala som sa a keďže som veci mala pobalené zobrala som tašku a vyšli sme von. " Och počkaj Jakub musím si vyhrabať mikinu. Ja niekde dole v taške. Nechcem mrznúť" prevrátil oči. Znova si vyzliekol tú svoju a podal mi ju. Čudujem sa , že sa chce dobrovoľne vystavovať chladu ale keď sa tak ponúka. " Ako chceš. Je to tvoja voľba." Odpovedala som mu. Domov sme prišli a on celý uzimený ako som videla. " Kde sa môžem uložiť pán domu?" povedala som žartovne hrubším hlasom. " Neviem, kľudne môžeš byť so mnou v izbe. Uvoľním ti jednu poličku." Pridal sa. " To vážne?" " Smrteľne" už sa smial a ja tiež. "Rodičia tu dlho nebudú a veci si zobrali skoro všetky. Tie zvyšné prelož do jednej police. Už máš izbu môj večný sluha," povedal naoko vážne. " Až do smrti," stále som nemohla uveriť , že bývam v takom krásnom byte. Spálňa bola obrovská, krémovej farby s veľkou posteľou a baldachýnom. Po bokoch boli rozmiestnené biele poličky a stôl. Všetko je tu moderné. A tak obrovské ako Jakubova izba. Tá je tuhomodrej farby. Na stenách sú polepené plagáty. Ďalej tam visí veľká plazma a samozrejme nesmie chýbať notebook. Posteľ má manželskú ale menšiu ako jeho rodičia. Nemám moc rada tmavé farby ale hodia sa na chlapčenskú izbu. Jakub je jedináčik a tak ho poriadne rozmaznávajú . On sa tak ale nechová a preto ho mám rada. Obývačka je skôr svetlá s veľkým gaučom za oknami oproti telke. Ladené do zelenej a krémovej. Kuchyňa je niečo na moderný spôsob. Červené skrinky sivá doska barový stôl a bielo červená stena. V kúpeľni je vírivá vaňa ktorú určite budem používať. Tam prevláda oranžová farba. Nádherný byt. Už som tu miliónty krát a nikdy sa nemôžem prestať diviť. Prišla som do spálne, tašku šmarila na zem a ani som sa neobťažovala rozsvietiť. Nechcelo sa mi hľadať pyžamo iba som si vyzliekla oblečenie. Do mäkkých prikrývok som si ľahla iba v spodnom prádle. Až teraz tu v tej tme na mňa doľahli okolnosti celého dňa. Netuším či ma Jakub počul iba ticho prišiel , sadol si vedľa mňa a nechal vyplakať. Neskôr som bola taká unavená , že som mu zaspala v náručí.

Ak by ste mali nejaké pripomienky kľudne napíšte, dopredu sa ospravedlňujem za chyby.
Admin Paťa

Becky Fitzgeraldová II. časť

20. června 2012 v 20:20 | Paťa |  Poviedky
Nebude to také bezchybná ako keď to tu pridávala Miša. Prepáčte moja poviedka mojich veľa chíb. Pekné čítanie.
Doma bol zhon a zruch ako vždy. Oco si balil veci do práce a celé leto bude v zahraničí. Mama varila ničo asi polievku a zabudla nejakú surovinu ktorú tam potrebovala, obliekala sa do obchodu a ani si nás nevšimla. Vlastne nikto si nás nevšímal. Max hľadal svoj dezodorant, my sme stáli v strede chodby akoby sme tam ani neboli. " Keď ukážem na prstoch 1,2,3 zakričíme ahojte jasne ?" šepla som babám. " Jasné povedali obidve pošepky." Na prstoch som ukázala 3 a všetky sme zakričali " Ahojte." Max, mama aj oco zastali v polovici toho čo robili a začali nás objímať akoby nás nevideli rok. " Mami nechcela si ísť do obchodu? Max sprej si si nechal na botníku. Oci o desať minút odchádzaš máš to aj na chladničke aby si nezabudol ,tak makaj. Mama ty sa s ním rozlúč teraz mi to stihneme potom. Ešte niečo ?" Všetci urobili to čo som povedala a Max trepol niečo ako: " Ako sme to bez teba prežili?" " To ani ja neviem" odvetila som z úsmevom a baby na mňa pozerali ako na zjavenie. Takto autoritatívne som sa k nim ešte nesprávala ale moja rodina to potrebuje. " Ahoj oci, na konci leta sa uvidíme" povedala som milo a objala ho. "Maj sa mi tu dobre Becky." Max sa zatiaľ naháňal s Vanes a Karin, och ten môj mladší brat. "Čuz oco" iba odvetil a absolútne mu nevenoval pozornosť. " Ahojte všetci!" ešte pozdravil a celé leto ho neuvidíme. Maximálne cez skype. Mama prišla z obchodu a rýchlo niečo hádzala do polievky. " A prečo si vlastne prišla?" " Vidieť svoju obľúbenú mamu" odvetila som z úsmevom. " A čo ja?" kričal Max z obývačky. " Áno , áno aj teba. Ale skutočný dôvod mojej návštevy je, že vyhorelo vrchné poschodie domu a my nemáme kde bývať." " Čože to nemyslíš vážne" vyľakane na mňa pozrela či som v poriadku. " Žiaľ smrteľne vážne. Lena a Denis to už vážne prehnali, zapálili si sviečku na okne, ona sa chytila od závesu a vrch vyhorel celý." " Max hraj sa z babami. Becky dáš si kávu?" " Nie ja kávu nepijem, ale môžeš mi urobiť kapučíno." " OK." S pohármi s kávou - v mojom prípade kapučínom sme si sadli do kuchyne. " Všetko mi povedz a pekne od začiatku" povedala. " Takže, prišla som domov a pred domom stáli hasiči z vrchu sa čmudilo a dievčatá boli pred domom celé zasmradené a kašlali. Evidentne boli hore. Spýtala som sa hasiča čo sa stalo a on mi povedal o sviečke na okne. Tiež mi porozprával, že bol vlastne zázrak, že Vanes a Karin nie sú na pohotovosti s popáleninami. Vaneska začala hasiť požiar vodou zo sprchy. No a keď som videla ako Lena a Denis odchádzajú Bohvie kam bez detí začalo som na nich kričať. Oni mi len povedali, že som ich sesternica tak nech sa starám. Očividne mali na háku čo bude s deťmi ďalej. Dovolili mi ich zobrať sem a odišli. Dedo zavolal 112 a keď príde babka začne to dávať do kopy. Moje veci sú úplne spálené rovnako ako ich. Ja tu mám síce nejaké oblečenie ale nie je toho veľa ,no ony nemajú nič. Je tu tiež problém s bývaním tu sa nás päť nezmestí. Tento byt je veľmi malý. Tiež by som mala by som baby zapísať do škôlky nemyslím, že by im chýbali až natoľko, aby sa po ne vrátili." Keď som to dopovedala odpila som si z pohára. " Áno oni po ne tak rýchlo neprídu. Neboj nejaké veci dokúpime tebe aj im. Horšie to bude a tým bývaním ale ja zájdem zajtra na Rakovu a poviem ti čo a ako." " OK. Idem sa prejsť večer som tu, dajte na ne pozor. Potrebujem si prevetrať hlavu. Ahoj" povedala som unavene. Vonku je nádherne slnko svietilo a tak sa prechádzam cez mesto a užívam si prvé letné lúče slnka. " Á koho to sem čerti nesú?" Obzriem sa a je to Jakub s tými jeho priblblými poznámkami. Tak rada ho vidím. " Ahoj" idem k nemu a on ma objíme asi je tá radosť obojstranná. " Už sme sa dlho nevideli" povie. " Áno už je to nejaký čas. A čo tu ty tak sám robíš ?" " Potreboval som si prevetrať hlavu." " Tak to sme na tom rovnako." " prečo si vlastne tu v Čadci ? Nebývaš teraz na Rakovej? Nie, že by som nebol rád, že si tu, len mi to nejako nejde do hlavy." Ja som mu porozprávala ten istý príbeh ako mame. " A o jeden problém menej." Ja som na neho prekvapene pozrela. " O čom to hovoríš?" " Naši odchádzajú na rok do Nemecka. Ja som nechcel ísť s nimi pretože tu mám dobrú školu, priateľov, teba, domov. Lenže oni chcú prenajať náš byt pretože jeden bývať v takom veľkom byte je na nič. A ja mám na výber. Buď si mám nájsť spolubývajúceho alebo ísť na intrák. No, ty nemáš kde bývať a ja hľadám podnájomníka ktorý by na mňa " dohliadol" . Moji rodičia ti dôverujú takže problém vyriešený. Budeš bývať u mňa. A ty aj ja máme o jednu starosť menej." Usmial sa. " A nebude im to vadiť ?" " nie oni povedali, že ak si nájdem spolubývajúceho budú mi ten byt celý rok platiť oni." " Ehm kedy odlietajú?" " Teraz niekedy, takže by sme si mali švyhnúť a ísť im oznámiť, že moja najlepšia kamoška bude druhý obyvateľ nášho bytu. Pri slove najlepšia som sa usmiala. Spoločne sme sa teda vybrali k nemu domov.

Zo života dievčaťa

14. června 2012 v 20:36 | Michell |  Zo života dievčaťa
Zdarec ženy!
Na úvod by som sa vám chcela ospravedlniť, že som nič nenapísala ale fakt som nestíhala. Určite to poznáte. Potrebovala som si opraviť známky v škole a celkom sa mi to podarilo a okrem toho som sa musela učiť na skúšky z klavíra a gitary, takže to bolo dosť vyčerpávajúce. No a aby som tu celý čas nepísala len o tom čo som robila za posledné 2 či 3 týždne, poviem vám čo som robila dnes. :D :D
Inak by som nepísala o nudnom dni v škole ale boli sme na školskom výlete, čo je vždy zážitok s mojimi spolužiakmi.
Zhrniem to iba do pár viet.

Ráno mi zazvonil budík o 6.45, myslela som, že sa zakopem a už nevyleziem (Spala u mňa kamoška a ehm..viete ako to chodí. Moc sme nepospali.). Nakoniec som sa nejako pozviechala. To, že pršalo, nebola prekážka a tak sme sa stretli o 8 pri Lidl-i s mojou 13 člennou skupinou. Výstup na vrch som nejako prežila, lebo s nami išiel aj náš sexy učiteľ. :D
Keď sme vyšli na chatu, pokrájali sme zeleninu a takéto veci, pripravili Guľáš a išli sa hrať. O výbuchy smiechu nebola núdza. Nebudem to ďalej rozvádzať ale asi 5 krát som od smiechu plakala (nekecám :D). Vrcholom všetkého bolo, keď mi spolužiak zobral mobil a začal čítať sms-ky od môjho bývalého frajera, zhodou okolností je to môj spoužiak. Vtedy by som sa najradšej zakopala pod zem a myslím, že ani jemu to nebolo jedno. Ešte šťastie, že už sme akurát odchádzali a dúfam že to zajtra nikto nebude rozoberať. :D

Držte mi palce,
Vaša Michell.

Nikdy neprestávaj

3. června 2012 v 17:39 | Paťa |  Úvahy
Ahaj Miša ma núti tu niečo dať a ja fakt netuším čo by to malo byť. Rada píšem úvahy na rôzne témy podľa námetov. Dnes mi jeden poskytla moja prababička ( nesmejte sa). Tak ak by vás to náhodou oslovilo môžete si prečítať čo môj mozog vyprodukoval :).
Nečakajme na okamih keď, už bude neskoro. Myslime , spomínajme a obdarúvajme svojou prítomnosťou všetkých svojích blízkych naokolo. Pretože nestačí len raz za pol roka zistiť v kalendári ( pre mňa debilniček) , že má niekto narodeniny , meniny. Vtedy je už neskoro. Je jedno či je ten človek práve pri tebe na tisícky kilometrov vzdialený alebo mŕtvy. Stále sú nejaké príhody príbehy kroré si pamätáme. Či už je to esemeska , list alebo fotka vždy je na čo spomínať. Buďme zo svojími blízkymi , priateľmi , babičkami a prababičkami. KAždý na nás niekde čaká. Lebo nikdy nevieme kedy príde náš čas. A ja nechcem zomierať s predstavou , že som niečo nestihla.

Pravá tvár

26. května 2012 v 19:54 | Michell |  Keď máme kreatívnu chvíľu

Mnoho krát sklamaná,
mnoho krát podvedená,
nechcela si ubližovať viac,
zmenila sa na tvora neschopného milovať.

Udržuje si odstup od ľudí,
nechce s nimi viac byť,
vie, že hocikto z nich
môže jej ublížiť.

Odsudzujú ju
aj keď nevedia o nej nič.
Takí ľudia
sami si na seba pletú bič.

Mnohí sa jej pýtajú
aká je jej pravá tvár.
Vravia, že je falošná
ale nevedia, že je to dar.

Teraz je už šťastná,
môže kým chce byť,
už len čaká
kým bude pripravená masku odhodiť.

(Chcela som to dať do stredu ale blog ma nemá rád a v kuse mi jeden odstavec prehadzoval takže nič.)
With love Michell

Kam dál